- T. Baťa > Duchovní principy v organizaci práce - ZAJÍMAVÉ

18. září 2016 v 4:44 | Lena |  - Krásní lidé

Úžasný rozhovor. Text je ponechán ve slovenském jazyce.

- O aplikácii duchovných princípov v organizácii práce -


Pán Bukva, vy ste pre Tomáša Baťu pracovali osem rokov; a mnohí - teraz už starí muži - dodnes spomínajú na svoje mládenecké roky u Baťu s určitou nostalgiou a zároveň s rešpektom, ako na zlaté časy; čosi neopakovateľné, na čo sa nedá zabudnúť ...
Viete to, čo sa Baťovi podarilo uskutočniť, to bez preháňania, dodnes nemá vo svete páru. Tam bolo čosi tak vystihnuté. On pochopil ten zmysel života, teda tú službu, ale takú spravodlivú, bez akýchkoľvek politických alebo iných odchýliek - dokonale. Baťa bol, a to nie je len môj osobný názor, pravdepodobne najgeniálnejší podnikateľ, ak sme dnes schopní to vôbec posudzovať z celosvetového hľadiska. Lebo tých schopných podnikateľov tam bolo viac, v Amerike to bol Ford a Taylor, ale v Európe takého podnikateľa nebolo a dá sa smelo povedať, že Baťa predstihol aj tých amerických, lebo dokázal toľko čo oni v oveľa tažších podmienkach.


Ako sa mu to podarilo? Zaviedol strojovú veľkovýrobu?
Dovtedy obuvník, to bol, pravda, iba tzv. trojnohý verpánok, stolička bez operadla, a tam sa na kolene robilo všetko; šilo, klincovalo... A Baťa bol taký odvážny, že cestoval aj štyri-päť krát do Ameriky, kde sa u Forda, Taylora a Johnsona zoznámil s výhodami pásovej a sériovej výroby. Pracoval ako robotník tu u jedného, tam u druhého, aby potom mohol posúdiť, ktorý systém je lepší. Samozrejme, že to nebolo také jednoduché, ale on toto začal aplikovať, a pri tej aplikácii našiel medzery a prednosti, spôsoby, ktoré doplnil do svojho systému, ktorý nemá vo svete konkurenciu.
Ale pokiaľ máme hovoriť o Baťovi, treba vystihnúť to jadro, ktoré mal. Zatiaľčo Ford alebo Taylor sa spoliehali hlavne na technologické inovácie, Baťa dokázal zmobilizovať nadto aj ľudský faktor: srdcia a mysle svojich robotníkov. Dnes, po toľkých rokoch, je veľmi ťažké priblížiť atmosféru, aká tam vtedy bola.
Antonín Cekota* o tom neskôr napísal: "Tomáš Baťa měl geniální schopnost rozpoznat u lidí ony záhadné kořeny charakteru, z nichž vyrůstá lidská velikost.
Kde jsou hranice člověka, který se ocitl v situaci, v níž mu jde o existenci? Jaké síly v něm probouzí situace, když za sebou spálil všechny mosty, takže nemůže nazpět?
Historie bohužel líčí jen situace, v nichž šlo o rozhodnutí vojenská nebo politická. Je však mobilizování myslí a srdcí k vrcholným výkonům možné jen v situacích válečných?
Je to otázka, jíž se na konci minulého století dotkl americký filosof William James a naznačil, že jedinou možností je nalézt 'moral equivalent of war' - 'morální sílu rovnocennou výzvě války'.
Co pohnulo Tomáše Baťu k rozhodnutí, jež vyvolala síly velmi podobné odpovědi Williama Jamese? Co strhlo zaměstnance, aby přijali jeho rozhodnutí a provedli je s bezpříkladným úsilím; že začali pohlížet na svou denní práci jako na boj o život?"

Ale to si musíme povedať o Baťovi od začiatku. Ako začínal?
Pôvodom bol syn obuvníka pri Zlíne; boli to tzv. papučiari na Valašsku. Doma šili a chodili predávať papuče do Viedne na jarmok. Aj Baťa chodil predávať s batôžkom a ako 14ročný si už musel hľadať cestičky, ako to urobiť najlepšie. Pri tom predávaní sa človek, ktorý má otvorné oči, cit a myseľ, strašne moc naučí. Tam spoznával tie živé, opravdivé zákony. Lebo keď vy chcete zákazníka len "odrať", to je jeden smer a keď mu chcete poslúžiť, aby aj on mal aj vy, tak to je ten druhý smer. To úsilie poslúžiť potom aj vynáša; akonáhle niekomu poslúžim, vlastne začínam byť človekom. A Baťa vedel ľuďom poslúžiť. Zo dva zo tri krát aj skrachoval, ale vždy si zvolil tú cestičku, ako poslúžiť ľuďom, nie len sebe, a tá cestička ho doviedla až tam, o čom sme si rozprávali.

Baťa teda pochopil kozmický zákon vyrovnania, rovnováhy, nie?
Pravdaže, bez dávania niet brania. Pozrite, Amerika ruší fabriky a vypláca zamestnancov na päť rokov dopredu. V Amerike sa dnes prakticky už nič nevyrába. Lebo tie kurzové rozdiely vo svete sú také veľké, že sa im neoplatí robiť, ale nechať pracovať Mexičanov a Ázijcov. Celá táto aktivita je uhnutá do produkcie presýpania peňazí; je to otázka bánk, cenovej politiky a toho, ako sa to zahrá na burze. Je to hra, ktorou sa Amerika živí. Lenže tá hra je otázna, lebo aj život má svoje zákony a tie sa nedajú obísť. Je v tom niečo tak nedozierne negatívne, že sa o tom bojím vyjadriť. Pretože ľudia, ktorí si zvyknú len kšeftovať a presýpať peniaze, stratia nakoniec kontakt so životom a schopnosť robiť vôbec niečo užitočné.
Ide teraz o to, čo je dôležitejšie; či mocensko-politická cenová špekulácia (ako dokážem ľudí zmanipulovať politikou a reklamou) - alebo produkcia, ktorú človek vie za čestných ľudských podmienok - vyrobiť viac alebo menej. A tam Baťa víťazil.

A kedy nastal ten zlom, po ktorom sa mu začalo dariť?
Ten nastal po prvej svetovej vojne, počas krízy. Lebo po každej vojne, a po každom hospodársky chúlostivom období, aké je aj teraz, keď sa zmení režim a vláda, nastávajú problémy, ktoré nemožno riešiť zo dňa na deň. A pri všelijakých zmenách sa nájde dosť aj takých, čo si chcú prilepšiť bez námahy, krádežou, špekuláciou; lebo medzi zákonmi národných zhromaždení možno veľmi dobre lavírovať a z toho sa dá úspešne žiť. Ale to sú pozemské zákony, ktoré vydávajú vlády a tie nesúhlasia so zákonmi života, v ktorých sa nijako nedá uhnúť.
A vzhľadom na to, že niekto musí aj robiť, nie len kšeftovať a kradnúť, tak vznikla tzv. kríza; lebo každý chcel druhého len odrať a zarobiť, ale pritom hodnota toho, čo predával, nezodpovedala cene. Teda nikto nekupoval, lebo neboli peniaze.

Potom Baťovský duch je práve teraz znova aktuálny, nie? Teraz tiež nie sú na nič peniaze, lebo každý si chce viac ponechať ako dať ďalej a tým sa celý kolobeh života umŕtvuje.
No Baťu vraj práve zhoršené podmienky stimulovali k zvýšenému úsiliu hľadať nové cesty. Vďaka kríze v roku 1929 urobil vynálezy, ktoré mali neskôr rozhodujúci vplyv na porážku japonskej konkurencie a položili základy dlhoročnej technologickej prevahy Baťovej gumovej obuvi vo svete.
Práve to zladenie medzi zákonom života a možnosťami a schopnosťami človeka, to uňho hralo hlavnú úlohu. Každý národ je posadený do iných podmienok - materiálových, ľudských aj časových a vyznať sa v tej tlačenici a riešiť to, to je ten génius, to je ten vtip, ktorý zvládne v tom národe len niekoľko ľudí.

Ako to, že Baťa si vedel poradiť?
Baťa ani nie že vedel, ale mal na to cit - postupne vystihnúť, o čo ide. V tom čase mal už nejaké fabriky a išiel zisťovať po predajniach, prečo ľudia topánky nekupujú. Sadol si ako zákazník do vlastnej predajne a počúval. V jednej vidieckej predajni počul sedliaka: "Dnes som za pšenicu dostal iba polovicu, nekúpim, až keď topánky budú tiež za polovicu." Baťu to dojalo, ale nepovedal nič.
Na jeseň roku 1922 zvolal československý zjazd priemyselníkov do Prahy zjazd, na ktorom sa zúčastnil aj Baťa. Všetci boli vzrušení, zmätení a nahnevaní na vládu, ktorú obviňovali z deflačnej politiky. Prvé dva dni Baťa iba počúval, ako treba zmeniť zákony a uvaliť na ľudí ďalšiu daň a podobne. Nakoniec vstal a povedal: "Vážení, tadiaľto cesta nevedie. Ja idem domov znížiť ceny na polovičku." Celý zjazd sa mu vysmial, že je blázon.
No Baťa skutočne znížil ceny topánok o 50% a zakrátko bola pred jeho predajňami taká tlačenica, že predaj musela regulovať polícia. Baťa nestíhal stavať nové továrne. "Baťovské ceny" sa stali príslovečné a slovné spojenie "Nech prerobím ako Baťa" sa stalo porekadlom.
Baťa bol jediný, ktorý nevystúpil s abstraktným programom, čo má urobiť vláda, aby oživila priemysel, ale s konkrétnym činom, čo môže urobiť on v zápase s pomermi. A zvíťazil. Neskôr potom aj sformuloval heslo: "Povinností občana je vládnout, ne reptat a naříkat."
"Dnes nestačí křičet na stát, aby slevil na portu, dovozu, daních, atd. Musíme slevit sami na svých výrobcích..."
"Toto přenesení ztráty z konzumenta a dělníka na podnikatele ovšem bylo mnoha průmyslovým závodům proti mysli, poněvadž je spojeno s velikými ztrátami a vyžaduje v prvé radě velikého osobního úsilí ze strany podnikatelovy... proto Baťu také nenáviděli, jako nejhoršího konkurenta. V pozdejších letech však byl československý průmysl donucen pod tlakem poměrů následovat Baťova příkladu, což se dělo po kouscích a s neochotou."

Podľa všetkého sa Baťa od ostatných podnikateľov líšil tým, že osobný prospech nebol preňho tým hlavným motívom, a to sa mu vrátilo. Keby mu predsa išlo len o vlastnú existenciu, mohol rozpredať podnik a do smrti dobre žiť. Bolo mu azda ľúto prepustiť svojich zamestnancov, že sa spolu s nimi odvážil k takému radikálnemu a nebezpečnému kroku, pri ktorom mohol prísť aj o vlastnú kožu?
Chamtivý, to teda nebol. Jedno z Baťových hesiel bolo: Honíte-li se za penězi, nedohoníte je nikdy. Služte ze všech svých nejlepších sil a schopností - a nebudete moci uniknout penězům! A to je práve to miesto, kde bol Baťa zákonu života tak blízko!
To mi pripomína jeden verš z Patandžaliho Joga-sútry: "... a ak sa zdokonalí v nehrabivosti, všetky poklady sveta k nemu pristúpia".
Keď sa Baťa vrátil z pražského zjazdu, zavolal si svojich ľudí - vtedy mal okolo štyri-päť tisíc zamestnancov - a vysvetlil im svoju myšlienku. Ak chceme vyprázdniť sklady, musíme vyrábať za polovičku. Ak máme vyrábať za polovičku, musíte robiť za polovičku; lebo cena materiálu sa nezmení. A robotníci za ním išli...

Teda Baťa našiel cestu, ktorá tam síce bola, ale nikto ju nevidel, alebo nechcel vidieť: viedla cez rozhodnutie prijať na seba aj nejakú tú stratu - cez obeť! Spočívala v sebazdokonalení každého jednotlivca, ako aj v premene a zdokonalení vnútropodnikových vzťahov, akú práve tá atmosféra dôvery a nezištného zrieknutia sa umožňovala.
Baťa sľúbil robotníkom, že ak budú súhlasiť, zabezpečí im aspoň tie najzákladnejšie životné potreby za polovičnú cenu, aby tak veľmi neškodovali. Postavil závodnú kuchyňu, aby každá matka nemusela variť. Postavil vlastný obchodný dom, tržnicu a pre ľudí slušné rodinné domky. Nájomné bolo iba 10 korún týždenne. Takto začali žiť a vzniklo Baťovo.
Napríklad na každých sto ľudí pripadal jeden osobný referent, ktorý sa o nich staral. Keď niekto potreboval doobeda vybaviť čosi na úradoch, odovzdal to na vrátnici a osobný referent to obehal za všetkých naraz. Keď som išiel zo smeny, už som to mal vybavené.

Tak Baťa zaviedol vlastne niečo ako malý komunizmus...
Áno, ale dobrovoľný - a v tom je ten veľký rozdiel!

Vidno, že Baťa sa naozaj staral o to, ako pomôcť ľuďom; a nie len ako zbohatnúť. Jeho cieľom bolo nielen materiálne, ale aj morálne povznesenie obyvateľstva. A na prácu sa díval len ako na vynikajúci prostriedok, ktorý z chlapcov robí mužov a mužom vracia dôstojnosť. A to je ten rozdiel...
...kvôli ktorému dnešný podnikateľ nemôže strhnúť svojich zamestnancov: jeho podnikanie nemá žiaden vyšší účel, je samoúčelné!

Aké boli platy v Baťových podnikoch?
Tak platy boli pekné. Za bývalej republiky mal učiteľ 650-750 korún mesačne a učiteľ, to bol niekto, na dedine nad neho nebolo. Najvyšší plat mali poslanci, 2000 korún. Baťov najnižší plat bol 180 korún týždenne. Keď ma ako 14 ročného postavili k mašine, ale to som musel makať - dostal som hneď 720 korún mesačne. Sotva som prišiel do fabriky, už som živil rodičov. Od tých 180 to potom išlo až po 500 korún týždenne, čo bol najvyšší plat.
Ani riaditeľ nemal viac ako tých 500 týždenne. Ale každý, a to je ten vtip dostal za dodržanie plánu. Keď splnil týždenný plán, dostal 1000, 2000 alebo aj 20 000 za výkon. Okrem tých 500, samozrejme. Ja ako vychovávateľ som mal niekedy aj 10-15 tisíc. Lenže tie peniaze boli uložené v Baťovej banke na účte a boli podmienené podpisom šéfa v hierarchii. Nikto s nimi nemohol manipulovať bez súhlasu nadriadeného.

A to už prečo?
V tom je práve ten vtip. Baťova koncepcia decentralizovaného priemyselného podniku pripomínala federálnu vládu spojenú s vládami provincií a obcí. V nej každá jednotka, oddelenie, dielňa mala svoju samosprávu. Každý riaditeľ, majster, predák, každý robotník bol vlastne samostatný podnikateľ. Keď sa vytvorila nejaká nadhodnota, rozdelila sa medzi tých, čo sa o ňu zaslúžili, a to v takej miere, v akej sa na jej vytvorení podielali. A naopak, ak niekto spôsobil škodu, niesol za to plnú zodpovednosť. Tá zodpovednosť bola hierarchická zdola až nahor. Čiže keby ste boli u mňa majstrom a urobíte mi v ten týždeň škodu povedzme za 100 000, zaplatíte 100 000 do haliera. To vám strhnem práve z toho konta, kde máte nasporené. A na to dávam pozor, aby ste tam vždy mali nejakú rezervu, inak dovidenia a vezmem si schopnejšieho majstra.
Nadriadený bol teda zodpovedný za svojich podriadených a ak si vzal podriadeného, tak takého, o ktorom vedel, že to dokáže. Teda nie blbca. A ak áno, musel doplatiť celý rozdiel, ktorý na konci týždňa "červeným" chýbal do plánu, z vlastného vrecka.
Rovnaký vzťah mal aj majster k svojim robotníkom. Každý robotník mal pridelený materiál (kožu) a plán. A podnikal. A podľa toho, ako to tam vedel šikovne otočiť, aby to šilo, mohol ušetriť a mal zisk; alebo to zbabral, ale čo nespravil, doplatil v hotovosti.

Takže ten jednoduchý a účinný systém na stimuláciu ľudí k samostatnému mysleniu a úsiliu spočíval prosto v dôslednom uplatňovaní Spravodlivosti!
A navyše, uvedomte si, že takto nemohli vzniknúť žiadne škody, to bolo vylúčené. Podnik ako taký neriskoval nič, lebo plán sa vždy splnil; to vyplývalo zo samotnej povahy systému ako predpoklad.

Ale veď to sa podobá na hierarchiu vyšších svetov a všetkých bytostí vo stvorení: jeden a ten istý jednoduchý princíp sa analogicky opakuje v malom aj vo veľkom na všetkých úrovniach a všetko je regulované samočinnou spätnou väzbou. A podľa toho, ako vysoko ktorá bytosť stojí, v takom rozsahu je jej daná plná moc - no s ňou aj plná zodpovednosť.
Tak, a v tom je ten kľúč! Je to vlastne obraz celého zákona života; takto to vo stvorení naozaj beží. Nikto vám do toho nekafre. Dostali ste úplnú slobodu - ale tá plná sloboda je podmienená plnou zodpovednosťou! Tento systém stimuloval samostatnosť a vychovával z nás mladíkov skutočných mužov.
Tá hierarchia išla tak pekne, že každý si uvážil, čoho je schopný, vyproboval a ak mu to išlo, zarobil desaťkrát toľko čo poslanec. Ale na druhý týždeň už mohol všetko zase stratiť, lebo keď nesplnil, musel celú hodnotu naplánovanej výroby uhradiť; nie symbolicky, ale celú sumu!

Dokonca je v tom zahrnutý aj zákon pohybu: pohyb je život, a každá bytosť sa dostáva tak blízko k Bohu, t.j. k zdroju Svetla, aký intenzívny tlak žiarenia je schopná znášať, ako je duchovne pohyblivá, bystrá, v akej sfére sa udrží. Ako pstruh, ktorý pláve hore bystrinou k prameňu a dostane sa presne potiaľ, kde sa rýchlosť jeho vlastného pohybu vyrovná s rýchlosťou protiprúdu. Ak ale zlenivie, poľaví, zaspí na vavrínoch - môže vždy znova padnúť, prísť o všetko.
Tých zákonov prevzatých zo stvorenia tam bolo viacej. Okolo Baťu boli šikovní ľudia a tí objavili niekoľko zaujímavých skutočností, ktoré Baťovi veľmi pomáhali. Jednou z nich bola psychologická zákonitosť, vďaka ktorej sa Baťovi podarilo vystihnúť časovú zložku, ktorá je rozhodujúca a dosadiť ju do tohoto celého životného vzorca.
Človek, totiž to živé, čo je v ňom - si pamätá sedem dní. Po týždni to preklenie, zabudne na to a získava nové skúsenosti. A u Baťu bol jediný podnik v bývalom Československu, kde sa robilo iba päť dní do týždňa, v sobotu bolo voľno. Iba majstri mali v sobotu povinnosť zúčastniť sa na porade, kde sa "vypralo všetko špinavé prádlo" a rozhodlo sa, čo ďalej.
Čiže u Baťu nebol ročný plán, ani polročný, ani päťročnica, ale týždenný plán. Za týždeň sa celá výroba bola schopná zmeniť. Všetky stroje boli na kolieskach, žiadne primontované; a keď sa ukázalo na trhu, že toto už nejde, ale záujem je o iné topánky, tak sme za hodinu, celá dielňa, asi 120 ľudí, vymenili mašiny pri páse a robili to druhé, čo išlo. Bolo to úžasne pružné. Živosť, ktorá v tom podnikaní bola, bola tiež veľmi odpozorovaná z prírody.

Baťa teda nikdy nevyrábal na sklad, že? Nepotreboval veľké sklady, lebo topánky museli prúdiť plynule; ako krvný obeh. Keby sa niekde mali hromadiť, znamenalo by to niečo ako infarkt v ľudskom tele.
Baťa za najväčšie nebezpečie pre život podniku považoval vyčkávanie, odkladanie, nečinnosť. A to prúdenie, ten poriadok bol taký perfektný, bol ako včelín. V tom bola istá ladnosť, súhra, krása. Tam nešiel nikto naprázdno; nevideli ste človeka, ktorý by bol nečinný. Keď išiel aj Baťa, alebo bársaký riaditeľ po dvore, nedovolil si nepotlačiť robotníkovi vozík, ak bolo treba. Nebolo možné, aby sa niekto díval na druhého, ako sa morduje a nepomohol mu. Bol tam ten pocit všeprepojenosti, spolupatričnosti; že všetci sme závislí na tom, ako nám to výjde - a všetci musíme pomáhať.

No to je už skoro ako láska - keď ja a ty sme jedno. Boli ste naozaj všetci takí svorní?
Kto nebol, dostal trestnú dovolenku. Predstavte si, u Baťu najhorší trest bola dovolenka. A keď niekto niečo ukradol, rovno ho prepustil. Baťa sa nikdy s nikým nesúdil. Súdiť sa s darebákom by ho stálo viac času a peňazí, ako to, čo by tým mohol získať.
Baťa vedel riadne zaplatiť, ale za prácu. A nebola to hanba, mať vysoký plat - naopak - bolo to každý týždeň na nástenke, kto čo dostal a za čo. Preto nikto ani nezávidel, lebo vedel, že keď on podá ten istý výkon, dostane to isté. Čiže to nebolo zadarmo, že by sa na neho niekto krajšie pozrel - to bolo za robotu. Každý musel makať - v tom je ten princíp, nie sa vyhovárať.
To len dnes si každý myslí, že peniaze sú podľa ľubovôle šéfa podniku. A presne tak sa dívame aj na náboženstvo: že Pán Boh môže podľa ľubovôle niekomu niečo dať - nie podľa toho, čo koná.
Baťa nedal nič zadarmo, to by skrachoval; ale ani nedrancoval a dával ľuďom za režijné ceny.
Zadarmo nebolo nič a zadarmo nie je ani v živote nič, všetko si musíte zaslúžiť. Dar to je už taký výmysel ľudský; dar od Boha je len to, že máš možnosť. A ako sa k tej možnosti postavíš, to už je tvoje rozhodnutie a podľa toho ťa nasleduje odmena. Ale ak si niekto myslí, že keď si kľakne na kolená a bude prosiť, mumlať desať hodín, to je ako by som nič neurobil, ešte horšie, lebo som ich mohol využiť na čin; a čin môžem urobiť iba ak viem, čo mám činiť, keď poznám zákon.

Ako začal Baťa vyrábať lietadlá?
No po prvej vojne začal automobilizmus. Kolesá boli síce gumové, ale pneumatiky ešte neboli. Tie vynašli až v 20tych rokoch. Baťa si vtedy na ministerstve požiadal o licenciu na výrobu pneumatík. A oni sa mu vysmiali, úplne ho tam ponížili ako nejakého somára. Vraj pneumatiky dokážu vyrobiť len Francúzi - a Američania s Nemcami v tom tiež len začínajú. "Šuster - drž sa svojho kopyta", smiali sa mu. Nakoniec jeden vyskočil a hovorí: "Proč nevyrábíte letadla, pane Baťo, když jste tak moudrý?" Tu ho Baťa vzal za slovo a hovorí: "A to by ste mi dovolili?" Tak dostal povolenie.
Doma si zavolal svojich najlepších ľudí a rozdelil úlohy: ty pôjdeš do Nemecka k Junkersovi, ty tam a ty tam... Za šesť týždňov vyrobil prvé lietadlo a za tri mesiace vyrábal najlacnejšie lietadlá na svete: Zlínske dvanástky.
Navyše Junkersove lietadlá, to boli hranaté škatule z vlnitého plechu. Baťa začal vyrábať už aerodynamické lietadlá.

Počul som, že Baťa mal vraj jedenenásťposchodovú budovu, v ktorej mal sklenený výťah a v tom výťahu mal kanceláriu. Tak mohol vidieť od pracovného stola na všetkých zamestnancov v budove...
Tak to už je taká kuriozita. Baťa bol jednoduchý človek. Keď raz staval kino, projektujúci architekt mu doniesol plány, ktoré vyžadovali urobiť rozsiahle zemné práce, lebo v kine musí byť naklonená podlaha. A Baťa mu povedal: načo by si tam potreboval presuny zeminy, postav to kino na svahu, tak, ako to tam je!
A postavil najväčšie kino v strednej Európe. Tritisíc ľudí sa tam vojde, pritom nemusí nikto vstávať, lebo uličky sú dosť široké; žiadne čísla - sadneš si kde chceš, lebo je dosť miesta a plátno je také veľké, že je to jedno, kde sedíš. A vstupenka za korunu.
Inokedy mu inžinieri naprojektovali pravouhlé chodníčky pomedzi parky a trávniky. Lenže nás tam bolo päťtisíc mladých mužov, ktorí ráno leteli na šiestu z internátov do fabriky si štiknúť - a viete, ako je to, keď máte chodiť cik-cak, aby ste nepošlapali trávnik.
Keď sa na to Baťa pýtal, nevedeli mu povedať nič viac, len že "tak se to dělá". A Baťa povedal: Nie. Tam urobíte tie chodníky krížom, ako to tí ľudia po tom trávniku pošlapali, aby mali do fabriky najkratšiu cestu a nemuseli robiť jalové kroky - to bude tá pravá cesta - a nebudú vám šlapať tam, kde nechcete!
Taký to bol reálny človek; a tá realita práve udivuje človeka, tá má svoju hodnotu; že viete kedy, čo a v pravý čas uplatniť.

Baťa vychádzal predovšetkým zo života. O všetkom sa musel presvedčiť sám. A ľudí platil za prácu, nie tak za tituly. Koľkokrát tam prišiel nejaký doktor práv a za dva dni ušiel. Lebo musel ísť najprv ku stroju: keď chceš vedieť, ako máš koho obhajovať, musíš poznať robotu. A musel prejsť celý kruh, 40-50 operácií, aby vedel súdiť. Lekári takisto nastúpili ku kruhu, k pásu a robili. Niektorí sa urazili a išli preč.

Ľudia si zvyknú myslieť, že géniovia vznikajú sami od seba alebo náhodou. Napríklad že Newton objavil zákony mechaniky preto, lebo mu na hlavu spadlo jablko.Keby však pátrali, ako to v skutočnosti bolo, zistili by, že každý jeden veľký duch, či už to bol Newton, Goethe alebo Komenský - všetci mali buď priame, alebo aspoň nepriame spojenie k Prameňu duchovnej múdrosti. Narazili by povedzme na Rozikrucánov, alebo nejaké iné bratstvo, ktoré strážilo kľúče od klenotnice duchovných právd. Zaujímalo by ma, či toto pravidlo platí aj v Baťovom prípade.
To viete, že Baťa na to nebol sám. V tom čase sa u neho zišli špičkoví ľudia, ktorí mu pomáhali. Boli tam asi piati ľudia od "Posolstva Grálu", a to neboli hociakí ľudia. Bol to napríklad Ján Kovář a Josef Kovář. Obaja učedníci Abd-ru-shinovi.
Ján Kovář bol šéfom všetkých osobných referentov. Bol vynikajúci astrológ a vyberal špičkových ľudí pre Baťu podľa horoskopu. Vedel vytipovať, kto sa hodí na tú alebo onú prácu, kto na to má.

Aký to bol človek?
Na tohoto Jána nedám dopustiť. Ten vám sedel za Hitlera celú vojnu; Hitlerovci ho zavreli hneď ako obsadili Čechy a Moravu. A po vojne ho zase zavreli komunisti. Celý život prežil v base. A zomrel sám ako prst. Ale čo mi ten v živote osvetlil a povedal, to je k nezaplateniu, to nemá páru...
Bol to Abd-ru-shinov učedník, možno najlepší duch v tom čase u nás. Bol taký tvrdý, že vedel odolávať aj jedným aj druhým, pravda na úkor basy, teda osobnej slobody. Skromný, v takej izbičke býval, byt mu zobrali. A trpel. Ale vedel čo chcel; a to sa mi od neho páčilo. To bolo nesmierne veľké. Ja od neho mám veľmi veľa, hoci sme nemali to šťastie sa veľa rozprávať. Ale to jeho chovanie, to jednanie...

Tak aj u neho sa tým obdivuhodným spôsobom duchovná veľkosť a krása snúbila s veľkým utrpením?
Tak vám poviem - a to je moje najsilnejšie krédo, ktoré v živote mám - život je krásny. A všetky tie zlomy, aj tvrdé, aj tie najtvrdšie, aj tie úplne katastrofálne - človek za ne musí len ďakovať. Viete, to je tak krásne, ten život, že keby ste mali niečo ľutovať, to by nebola pravda, to by ste boli formálni. Keď viete, ako to v tom zákone života skutočne chodí, keď viem, že čo som si zapríčinil, to mám, tak je - nie že krásny - prekrásny! Postupne sa vám vyjasnieva zmysel a v tom je niečo čarovného.

Poznámky:
*Antonín Cekota: Geniální podnikatel Tomáš Baťa. Sixty-eight Publishers, Toronto, 1981.
**Nezamieňať s falošnými posolstvami grálu, ktoré sa objavili v Čechách v poslednom desaťročí. Skutočné Posolstvo Grálu napísal Abd-ru-shin v období medzi svetovými vojnami.

-

Lena - Upřímně děkuji
Rozhovor byl na tyto stránky vložen jako zajímavost. Názor si utvořte sami ...



 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Aktuální články

Reklama